Mapa studničiek uja Libiča

     Nie som fanúšikom nedeľného nakupovania, a ak mám pravdu povedať,

tak žiadneho. 

 V chladničke sa na mňa už roky pozerá pár základných potravín a keď mi do sviatočného obeda chýba nejaká ingrediencia, som schopná vyskladať z toho, čo mám, úplne nové menu, aj keby som mala hostiť návštevu z Vatikánu.

     Ale keď na niečo dostanete chuť medzi dvoma cyklami chemoterapie, oplatí sa nezaváhať a rozhodne vyraziť do obchodu.

     Išla som len tak, naľahko. Do vrecka som si vložila dvadsať eur, zobrala kľúče od auta....

Ale poznáte to, ako to skončí, keď ste na nákupe po dlhšom čase. Pri kase predavačka povedala sumu, ktorá značne prevýšila moju hotovosť. Bez rozmýšľania som vytiahla platobnú kartu a automaticky zaplatila. Keď som vykladala veci na zadné sedadlo auta, na tvári ma pošteklili slnečné lúče a ja som zatúžila po prechádzke. Nie veľkej, len takej na pár krokov... Parkovisko Lidla ponúkalo niekoľko možností, ktorým smerom sa vybrať a ja som zvolila tú napravo, k studničke, ktorá nás víta, keď vchádzame do Brezna.       

     Prešla som len pár metrov, keď som ho stretla. V typickej modrej čiapke, s paličkou, taškou prehodenou cez plece, v ktorej si nesie pokoru, čo môže rozdávať...

     Človeka, ktorý sa o studničky pre nás stará už celé roky... uja Libiča.

Kráčame spolu, v tichom rozhovore, trápi ho, kto prevezme jeho pochodeň, keď sa pominie. Ťahá mu už na deväťdesiat, zdravie ho až tak neposlúcha a posťažuje sa aj na penziu, z ktorej mu nevychodí ani na lieky:

„Keby tak zvýšili... Ale nemusia o veľa, stačilo by o dvadsať eur.“ Odrazu ma papierová bankovka vo vrecku strašne páli... Hanbím sa, že som pred chvíľou nakupovala veci len pre chuť, a tak peniaze nesmelo vyťahujem a podávam mu ich. Nechce si ich zobrať, že čo on mi za to...

     Ubezpečujem ho, že už mi dal veľa, nám všetkým! Usmeje sa a ja sa ho pýtam, ktorá z tých vyše tridsiatich studničiek je tá zázračná? Zadíva sa mi do očí a povie:

„Moja zlatá, voda je všetka zázračná, veď bez vody by nebol život!“

     Pomaly sa vraciam k autu a som nasýtená novými pocitmi. Poznaním, láskou, súcitom, pokorou....

     Ešte na chvíľku sa pozriem jeho smerom a začujem, ako na mňa volá:

,,A za tých dvadsať eur kúpim zelenú farbu na stĺpiky k studničkám, už sa lúpe. Dve kilá, za to mi aj dve kilá vyjdú! Je to aj vaša zásluha, že budú studničky opatrené...“

     Stojím tam s vyrazeným dychom a snažím sa zadržať slzu, ktorá si aj tak prediera cestu von. Nechcem, aby to bol môj vklad, chcela som, aby si kúpil niečo pre seba. Ale „pre seba“ má v jeho slovníku asi úplne iný význam.

     A tak na počesť tohto úžasného človeka, pre Vás, ktorí by ste chceli studničky spoznať, prispievam tým, čo mi je blízke. Maľovanou mapou studničiek. Môžete si ju dosýta popozerať na našom webe, prípadne stiahnuť a vytlačiť. Nájdete tam všetky súradnice, ktoré Vám pomôžu studničky v Brezne a okolí nájsť.

     Naši zákazníci v ADDY, na Clementisovej ulici č.5, dostanú tlačenú verziu mapy vo veľkom, obrazovom formáte 50 x 70 cm k väčšiemu nákupu zdarma alebo si ju môžete za symbolický poplatok kúpiť aj Vy ostatní.

     Ďakujem všetkým, ktorí mi pri tejto krásnej práci pomohli.

Ujovi Libičovi za studničky, nášmu výtvarníkovi pánovi Borodovčákovi za kresby a trpezlivosť so mnou pracovať. Pani Parobekovej z Červeného kríža za korektúru a za to, že som sa dozvedela, kde je v Brezne Máľuska a že Promincľa je lúka plná pepermintu. Ďakujem pani Petre Dzurmanovej, ktorej mapka v knihe „Brezno v spomienkach“ nám slúžila ako predloha a od ktorej som počula povesť od ďalšieho šikovného rodáka z Brezna - pána Petra Urbana o prameni pod Repčuľou. Vyviera preto v Zúbrej doline, lebo sa tam podľa legendy Matejovi Korvínovi zjavil posledný zubor. A potom už zubrov viac na Slovensku nebolo...

     Všetkým nám prajem, aby to so studničkami nedopadlo rovnako ako s tou vzácnou zverou. Starajme sa o ne, vážme si ich. Už netreba veľa, už treba len pokračovať v tom, čo ujo Libič započal...

      Bibiana Furdíková