Kto by ho nemiloval? Oblečenie na seba hodíme za pár sekúnd, užívame si hrejivé lúče slnka, osviežujúcu vodu alebo letné plodiny. S letom sa však nespája iba vylihovanie pri vode, ale aj množstvo tradičných obradov a slávností, ktoré sa v istej miere zachovávajú aj dodnes.
Keď oheň dával silu slnku
V škole nás učili, kedy sa oficiálne leto začína a končí, my však už vieme, že leto v pravom zmysle slova sa často začína už v máji a končí sa začiatkom augusta. Za prvú oficiálnu oslavu začiatku leta sa pokladá napríklad aj tradičný majáles.
Už v tomto období je počasie prívetivé a večery sú dostatočne príjemné na to, aby sa dalo vonku zabávať až do svitania. S pálením vatier v predvečer prvého mája sa stretávame aj v keltských tradíciách.
Podľa keltského kalendára sa vtedy končila jedna polovica roka. Kelti tento sviatok nazývali Beltain. Očistný oheň, ktorý zapaľovali keltskí kňazi, mal za úlohu ochrániť zdravie ľudí aj zvierat. Aj stavanie májov pred príbytkami slobodných dievčat je keltský zvyk.
Jednou zo slávností leta je tiež zapaľovanie vatry na sviatok sv. Jána. V niektorých dedinách sa svätojánske ohne pália ešte aj dnes. Stačí nájsť vhodné miesto, niekde na kraji dediny, pri poli, na vysokom kopci alebo na lúke, kde bude dostatok priestoru na založenie veľkej vatry a tiež pre dav ľudí, ktorí sa k ohňu prídu zabaviť.
Svätojánske ohne v minulosti zakladali najskúsenejší starší muži trením kameňov a úlohou tých mladších bolo udržať oheň až do bieleho rána. Prečo sa v čase letných horúčav konali oslavy okolo horúceho ohniska?
Oheň mal symbolizovať slnko, žiarivé a žeravé, a symbolicky mu mal dodať silu do ďalších dní. Hoci sa 21. jún pokladá za začiatok leta, pravda je taká, že v tomto období je leto na vrchole, dni sa začnú skracovať a aj moc slnka začína slabnúť.
Noc zázrakov
Ľudia verili, že počas slnovratu ožívajú magické bytosti. Rastliny sa medzi sebou mali zhovárať, stromy vedeli chodiť a aj po okolí sa potulovali mocní duchovia. Starší preto z domu nevychádzali a ani mladí neboli úplne v bezpečí.
Hovorilo sa, že počas letného slnovratu ich ľahko zlákali vodné bytosti, preto ich často nachádzali utopených v riekach a jazerách. Keď sa však na to pozrieme triezvo, zrejme sa utopili len vplyvom vyššej hladiny alkoholu v krvi. Dievčatá počas magickej noci chodili spávať s čarovnými bylinami pod vankúšom, a ak do rána neprehovorili ani slova, mal sa im prisniť prorocký sen o ich vlastnej budúcnosti.
V predvečer slnovratu si dievčatá uvili vence z kvetov a púšťali ich plávať po vode. Ak venček doplával ďaleko, čakala ich s chlapcom pekná budúcnosť. Ak sa potopil, bolo to znamenie, že sa nevydajú ani najbližší rok. Ranná rosa, ktorú ženy nazbierali noc po slnovrate, mala vraj liečivú silu, preto bolo bežné stretnúť vlastnú susedu na poli či lúke, ako loví drobné kvapôčky do plachty. Nikto sa nečudoval.
Čarovný koniec leta
Noc, keď sa leto končilo, bola opäť spojená s čarodejnicami a duchmi. Ľudia sa prezliekali za démonov, znova sa pálili ohne, ktoré sa preskakovali, a nadránom sa v nich nechali spáliť všetky nespotrebované potraviny zo slávnosti. Koniec leta je spájaný s oslavou bohatej úrody.
Dožinkové slávnosti konané začiatkom augusta Kelti nazývali Luggnasad a trvali až 14 dní. I dnes sa stretávame v slovenských mestách a dedinách s dožinkovými slávnosťami.
Slovenský folklór nám ukazuje, ako ľudia kedysi žili, čomu verili. Dokazuje nám, že sa v minulosti vedeli naši predkovia kadečoho báť, ale vedeli sa aj radovať – z úrody, z lásky, z dobrého jedla a zdravia. Čím viac naň budeme prihliadať v súčasnosti, tým magickejší môže byť aj náš život. Aj keď ide väčšinou o povery, vnášajú nám do života iskru.